Gunčaga Ľudovít

Keď v novembri 2025 strana Progresívne Slovensko otvorila tému Benešových dekrétov, rozpútala sa na maďarských weboch mediálna propaganda jednostrannej ukrivdenosti a útokov proti Slovákom a Slovenskej republike. V plnej nahote sa ukázalo šovinistické zmýšľanie niektorých verejne činných osôb, formovaných od detstva vzdelávacím systémom maďarského národnostného školstva v Slovenskej republike.

V množstve textov „vynikol“ primátor Kolárova Béla Halász, ktorý na svojom FB vypočítal údajný dlh z Benešových dekrétov voči občanom maďarskej národnosti na 15,3 miliardy eur a obvinil Slovenskú republiku, že nechce hovoriť o odškodnení.

Jeho zmýšľanie stojí za povšimnutie, keďže nejde o bežného človeka, ale o primátora, ktorý je tým pádom aj ústavným činiteľom Slovenskej republiky a teda by sa tu očakávala istá ľudská a občianska zrelosť i úroveň poznania dejín.  Vo svojom FB príspevku uvádza (preklad z maďarčiny):
„Len to spočítajme milí slovenskí politici:
Do októbra 1948 bolo Maďarom žijúcim v tomto meste na základe  Benešových dekrétov skonfiškovaných celkovo 595 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy.
To nie je názor, ani politika – to je historický fakt.
A teraz počítajme spolu:
595 000 hektárov × 5 000 eur/hektár (dnešná priemerná cena) = 2 975 000 000 eur
To je: bohatstvo takmer 3 miliardy eur!
Ale tu to nekončí. Pretože skutočná otázka znie:
Koľko by toto všetko stálo s úrokom od roku 1948?
Zoberme si veľmi priateľskú, veľmi opatrnú 5% ročnú úrokovú sadzbu, aj keď vieme, že ceny pozemkov, investície a výnosy sú často oveľa vyššie.
77 rokov s úrokovými sadzbami (1948 → 2025): 15,3 miliardy eur
Áno, dobre čítate.
Reálna hodnota maďarských pozemkov, zabratých kvôli Benešovým dekrétom spolu s úrokom, presahuje 15 miliárd eur.
A potom sme ešte nehovorili o: lesoch, domoch, podnikoch, strojoch, stave dobytka, bankových vkladoch, nútených prácach, o ľudskej dôstojnosti.
Samozrejme, že sa boja.
Lebo keď raz vypovieme skutočné čísla, keď raz povieme, koľko štát dlhuje tu žijúcim Maďarom, keď raz vypovieme, čo znamená “konfiškácia” premenená na peniaze, potom bude jasné: nikdy v živote by nás nemohli odškodniť.
A presne pre toto nechcú hovoriť o odškodnení. Presne preto v panike považujú všetko, čo súvisí s Benešovými dekrétami, za uzavretú debatu.
Pretože čísla sú nemilosrdné. História znie inak, keď ju nemeriame v paragrafoch, ale v eurách.
A Šimečka – chtiac – nechtiac – vypustil džina z fľaše. Teraz sa o tom musí hovoriť. Teraz s tým treba počítať. A teraz sa to už nedá vziať späť. Pravda si skôr či neskôr vždy prerazí cestu.“
Viď: https://www.facebook.com/inghalaszbela/posts/pfbid0u42RHk7qXnQs4YXs6CPaUu9mZQmBiqgvEc6GUH8hjHcr2PE8itDmCJSf7i3fNL4yl

Niekoľko postrehov k horeuvedenému textu.
Prvé čo udrie do očí pri tomto politikovi a jeho „účtovaní s minulosťou“ je, že nevie, kto je pôvodcom tzv. dekrétov. Nie sú to Slováci, slovenské národné orgány, ale československý (exilový) prezident Beneš. Rovnako smutné je, že tento politik nepozná staršie dejiny,  nevidí, alebo nechce vidieť príčinno-následné súvislosti. Dejiny sa pre neho začínajú až v rokoch 1946-1947 – dovtedy bolo na juhu asi vzduchoprázdno – a obsahujú len krivdy voči Maďarom. Úplne ignoruje predchádzajúce udalosti, súvisiace so zločinmi Maďarska voči Slovákom, Moravákom, Čechom a osobitne Rusínom, ktoré zapríčinili neskoršie následky. Jeho selektívny pohľad ani nemožno nazvať výkladom dejín, je to skôr B-éčková propaganda, kde sa zdôrazňuje B a zamlčiava, že tomu predchádzalo tragické A.

A tých „A“ príčin je viac. Zoberme do úvahy len udalosti po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938, keď ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska na žiadosť Maďarska rozhodli, že časť južného Slovenska ako aj časť Podkarpatskej Rusi bude pripojená k Maďarsku. Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a nechvalne známy János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov. Tieto osoby boli pozbavené bez právneho základu všetkého majetku, vrátane pozemkov a domov, strojov, zvierat atď. Toto sa dialo na základe svojvôle maďarských štátnych orgánov, ktoré tolerovali vyháňanie z domovov spojené s živelným hromadným rabovaním, ba aj bitím, mučením a strieľaním do ľudí. Slováci boli často okradnutí ešte aj na hraniciach o to, čo si mohli vziať so sebou. Všetky tieto skutočnosti sú podchytené aj písomne.

Tých, čo na obsadenom území ostali, čakali mnohoraké perzekúcie, doslova kalvária.
Štátne orgány režimu horthyovského Maďarska, podporované aj časťou zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, sa v rokoch 1938 – 1945 dopúšťali voči slovenskému obyvateľstvu množstva zločinov proti ľudskosti, medzi ktoré patrili aj vraždy, znásilnenia, väznenie, spojené s krutým fyzickým mučením. Stačí si prečítať Krvácajúcu hranicu od Jozefa Kirschbauma z roku 1940 s opismi mučenia či trýznenia napr. Rudolfa Lapára, Vendelína Moňáka, Jána Vyrvu a Jozefa Oškvarka, Jána Čulíka, manželov Novákovcov, Jána Maňáka, Gustáva Fiačana, Ladislava Vojačka, tajomníka Slovenskej ľudovej strany v Košiciach a mnohých ďalších. Príde Vám z toho zle. Ale aj stovky ďalších svedectiev v archívoch a memorandách slovenskej menšiny.

Nastalo hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe (700 železničiarov, úradníci, učitelia, atď…), odoberanie penzií slovenským dôchodcom s cieľom donútiť k opusteniu svojho obydlia a štátu, rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie, nie raz aj pálenie slovenských kníh, aj celých knižníc. Zakazovala sa slovenská tlač a spolky. Slováci boli násilne zadržiavaní v maďarských koncentračných (tzv. národnostných pracovných) táboroch (napr. Štúrovo, Tomášikovo, Veľká Kaniža, Čanádpalota, a i.). Bežné bolo neustále predvolávanie na výsluchy, opakované domové prehliadky hocikedy aj v noci, opakované uväznenie, s cieľom vyštvať dané osoby z obsadeného územia. Vyháňaní boli dokonca aj slovenskí rehoľníci a rehoľníčky, rušili sa slovenské omše a boli nahrádzané maďarskými. Otrasné čítanie je aj kniha: V šesťročnom zajatí, od Emanuela Böhma, ktorý bol predsedom Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku. Toho sa štátna moc Maďarska pokúsila dokonca zavraždiť.

Nuž navrhujem primátorovi Kolárova, aby do svojich výpočtov v eurách zahrnul aj horeuvedené zločiny maďarskej strany voči slovenskému národu. Ideálne môže začať chronologicky podľa jednotlivých svedeckých výpovedí z publikácie Krvácajúca hranica, ktorej výňatok nájde tu: https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/87.Vyrocie-Viedenskej-arbitraze-2025-svedectva.pdf.

V prípadoch mučenia s trvalými následkami by mal zohladniť aj celoživotný ušlý zisk zo zdravotného obmedzenia daných osôb.

Pri výpočte by tiež nemal zabudnúť, že doba úročenia spôsobených škôd Slovákom bude dlhšia a to až do 87 rokov, keďže obdobie hortyovského etnického teroru začalo v roku 1938, t.j. o sedem – osem rokov skôr, ako boli podpísané Benešove dekréty, či medzinárodná zmluva o výmene obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom.

Historické účtovníctvo obsahuje aj ďalšie mínusové položky Maďarska voči slovenskému národu, nie sú to len škody z horthyovského obdobia 1938-1945. Spomenúť môžeme aj zločiny proti ľudskosti počas maďarského bolševického vpádu na Slovensko v roku 1919 sprevádzané vraždením (dokonca kňazov), popravami, rabovaním. Tam budú úroky za 106 rokov. A ako oceníme škody a úroky za jazykovú genocídu a snahu o zničenie identity a existencie slovenského národa pred rokom 1918 – v 19. storočí?

K výroku primátora: „Samozrejme, že sa boja“, možno dodať, že Slováci sa neboja, iba vyslovujú poľutovanie nad jeho nevzdelanosťou, zaslepenosťou a ľudskou pýchou, s ktorou sa stavia do pozície jednostranného veriteľa s morálnym a politickým nárokom na odškodnenie.

Svojim správaním (aj keď treba priznať, že nie je prvý) rozdeľuje a zasieva etnické napätie medzi obyvateľstvo, kam vnáša pohľad maďarskej výlučnosti. Príkladom je aj politizácia jarmoku v Kolárove, kde primátor vsunul do programu na 15. august 2025 „slávnostné kladenie vencov na pamiatku presídlených obyvateľov“. Na jarmoku(!), ktorý by mal obyvateľstvo kultúrne spájať a nie rozdeľovať! Išlo pritom o duplicitnú aktivitu, kladenie vencov pri pamätníku presídlených obyvateľov organizoval (ako každoročne) už 12. apríla.
Ako sa asi cítili na jarmoku občania a najmä Slováci, kde primátor verejne prezentoval etnicky selektívne pripomenutie minulých krívd len jedného preferovaného – a to maďarského etnika?

Bude sa na budúcoročnom kolárovskom jarmoku hovoriť aj o týraných a násilne vysídlených Slovákoch z tejto oblasti?

Primátor pri svojom nástupe do funkcie skladal sľub podľa zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení § 13 ods. (2), ktorý znie:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem riadne plniť svoje povinnosti, ochraňovať záujmy obce a Slovenskej republiky. Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy budem pri výkone svojej funkcie starostu uplatňovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.“

Na otázku, či správanie primátora zodpovedá tomu čo sľuboval, je odpoveď zrejmá. Akurát môžeme byť prekvapení, že naše štátne orgány tolerujú takýto stav.

Politická či samosprávna reprezentácia maďarskej národnostnej menšiny, ktorá aj po 80-tich rokoch stále stojí na pozícii etnickej nadradenosti a neuznáva zločiny maďarskej strany voči slovenskému národu, nemá žiadnu morálnu autoritu vyčítať slovenskej strane nejaké škody, ani sa oháňať Benešovými dekrétmi.