Gunčaga Ľudovít

Dňa 20. augusta 2025 (štátny sviatok v Maďarsku – sv. Štefana), sa nám znova naskytol pohľad na výsmech existencie SR, ba i ľudskej dôstojnosti slovenského národa.

V Dunajskej Strede je znova vztýčená maďarská vlajka na iredentistickom pamätníku, používanom od 12. novembra 2020, ktorý je kópiou pamätníka odhaleného 12. novembra 1939, na prvé výročie vpochodovania maďarskej armády do Dunajskej Stredy. Tá sem vstúpila presne 12. novembra 1938, desať dní po Viedenskej arbitráži, kedy došlo na základe diktátu fašistického Talianska a nacistického Nemecka k odtrhnutiu južných častí územia Slovenska aj Podkarpatskej Rusi a k ich pripojeniu k Maďarsku. Okrem symboliky dátumov, aj architektonická symbolika pamätníka sprítomňuje obdobie maďarskej okupácie Slovenska. Vybudovanie pamätníka dal schváliť v mestskom zastupiteľstve Dunajskej Stredy primátor Zoltán Hájos.

Už piaty rok tento prípad „vyšetrujú“ slovenské orgány činné v trestnom konaní (OČTK), prípad už  klasifikovali ako zločin extrémizmu, už aj obžalovali aktérov – v skutočnosti iba menšie ryby. Ale čuduj sa svete, OČTK dovoľujú nerušenie pokračovať týmto aktérom v ich extrémistickej činnosti! Tie OČTK, ktoré vedia v iných prípadoch promptne, doslova obratom spraviť „slovenským extrémistom“ domovú prehliadku, dať ich do vyšetrovacej väzby, v prípade maďarského extrémizmu vykazujú demoralizujúcu benevolenciu. OČTK týmto dvojakým metrom, ba kilometrom, strácajú akúkoľvek morálnu autoritu v očiach Slovákov, ale aj v očiach občanov SR maďarskej národnosti. A nielen to, vzbudzujú podozrenie, že spolupracujú na postupnom rozklade Slovenskej republiky. Dobre to majú vymyslené, keďže s pojmom „extrémizmus“ sa dá ľubovoľne lavírovať. V konečnom dôsledku sa vždy aplikuje iba na Slovákov…

Okolnosti naznačujú, že Martin Nociar, dozorucúci prokurátor tohto prípadu v spolupráci so Zoltánom Hájosom, primátorom Dunajskej Stredy kryjú už päť rokov porušovanie Ústavy SR a rozkladný protislovenský extrémizmus.

Systémové sprisahanie?

Slovenský národ vníma utrpenie svojich predkov ako súčasť svojej identity a historickej pamäti a hodnota tohto utrpenia navždy ostane v duchovnej pokladnici slovenského národa.

Najväčšia mediálna a politická pozornosť sa pri pripomínaní histórie v Slovenskej republike venuje obdobiu rokov 1938 – 1945. Je zarážajúce, že dodnes je oficiálny štátny výklad dejín prezentovaný etnicky selektívne a protislovensky. Rozsiahle krivdy, páchané voči Slovákom po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sú tabuizované či bagatelizované. Tu sa zrazu o zločinoch proti ľudskosti nehovorí.

Čo vtedy slovenský národ bytostne prežíval, hrozba, ktorej sa najviac obával a utrpenie, ktoré ho nakoniec zasiahlo zo strany hortyovského Maďarska, toto všetko v systéme školstva, kultúry a médií nášho štátu ako keby neexistovalo.

Je viac než nepochopiteľné, že parlament SR sa doteraz k téme nemorálnosti a protiprávnosti režimu horthyovského Maďarska nevyjadril. Ako keby svojím mlčaním popieral historickú pamäť a ľudskú dôstojnosť slovenského národa, pričom v Ústave Slovenskej republiky, je zakotvený princíp rovnakej ľudskej dôstojnosti.

Slepá škvrna v dejepise aj v mediálnom priestore

Už v Mníchove v septembri 1938 Maďarsko presadilo tému svojich územných požiadaviek do rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí. Uzatvorená Mníchovská zmluva, ktorá rozhodla o rozbití Česko-Slovenska, obsahovala aj bod o uspokojení územných nárokov Maďarska voči Slovensku do troch mesiacov. Po neúspešných vzájomných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom o tomto bode nakoniec rozhodli veľmoci 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska (20 % z jeho územia), ako aj časť Podkarpatskej Rusi (asi 12 %) k Maďarsku.

Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov (len do konca roka 1938 ich bolo 50 tisíc) a pre tých čo zostali, sa začala doslova kalvária.

Štátne orgány režimu horthyovského Maďarska, podporované aj časťou zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, sa v tomto období  bezprávia v rokoch 1938 – 1945 dopustili voči slovenskému obyvateľstvu nasledovných zločinov proti ľudskosti:

1. systematické porušovanie ľudských práv a slobôd Slovákov a iných nemaďarských etnických skupín občanov obzvlášť závažným spôsobom, na základe ich etnickej príslušnosti či ich politických názorov,
2. prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva,
3. kruté fyzické a psychické mučenie zadržaných Slovákov, neraz s trvalými následkami, používanie brutálnych metód pri vyšetrovaní,
4. živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov z ich domovov spojené s bitím a so stratou ich majetku,
5. organizované násilné a nezákonné vysťahovanie Slovákov za použitia nátlaku a ozbrojenej sily,
6. svojvoľné zbavovanie občanov ich majetku a porušovanie ich vlastníckeho práva,
7. násilné zadržiavanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch (napr. Štúrovo, Tomášikovo, Veľká Kaniža, Čanádpalota a i.),
8. neustále predvolávanie na výsluchy, opakované domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia,
9. hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu (vyše 700 železničiarov, učitelia, štátna správa, atď.),
10. zrušenie vyplácania dôchodku s cieľom znemožniť Slovákom v dôchodkovom veku dôstojný život v starobe a donútiť ich k opusteniu svojho obydlia a štátu,
11. rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie,
12. pálenie slovenských kníh a celých knižníc,
13. vyhnanie slovenských rehoľníkov, rehoľníčok a kňazov z etnických dôvodov,
14. prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili,
15. rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými,
16. zákaz slovenskej tlače a spolkov,
17. prednostné nasadzovanie Slovákov a príslušníkov ďalších nemaďarských národov do bojov na východnom fronte.

Horthyovské Maďarsko sa zachovalo vierolomne a odsúdeniahodne aj po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939, ktorý hneď diplomaticky uznalo, avšak vzápätí ho po deviatich dňoch, 23. marca 1939 vojensky napadlo.

Napriek hore uvedenému je na zvrchovanom území Slovenskej republiky beztrestné stavať pamätníky oslavujúce horthyovské Maďarsko. Ľudská dôstojnosť slovenského národa, historická pamäť, či úcta k utrpeniu našich predkov v systéme moci nášho štátu nie sú hodnotami.

Jestvuje ešte niekto, kto nechápe, kam toto všetko smeruje?

Bližšie informácie vrátane svedeckých výpovedí o utrpení Slovákov po Viedenskej arbitráži sú tu: 86.Vyrocie-Viedenskej-arbitraze-2024.pdf

Viac o vyšetrovaní horeuvedeného prípadu zločinu extrémizmu – viď kapitolu II. 2 je tu: Sprava_o_naraste_iredenty_na_juhu_SR_2023.pdf